Pápež Lev XIII.

Pápež Lev XIII. (Vincenzo Gioacchino Raffaele Luigi Pecci, nar. 2. marca 1810 v Carpineto Romano) viedol Katolícku cirkev od 20. februára 1878 až do svojej smrti 20. júla 1903, pričom jeho 25-ročný pontifikát patrí k najdlhším a vyznačoval sa snahou o dialóg s moderným svetom pri pevnom hájení cirkevného učenia. Pochádzal z nižšej šľachty a po štúdiách vo Viterbe a Ríme (vrátane Accademia dei Nobili Ecclesiastici) bol v roku 1837 vysvätený za kňaza, neskôr pôsobil ako apoštolský nuncius v Belgicku (1843–1846) a arcibiskup Perugie (1846–1880), kde sa v roku 1853 stal kardinálom, modernizoval seminárne osnovy a založil Akadémiu sv. Tomáša Akvinského (1859). Po zániku Pápežských štátov (1870) sa Lev XIII. usiloval o zmierlivejší postoj k civilným vládam, no trval na duchovnej suverenite pápeža. Kľúčovými príspevkami k intelektuálnemu životu Cirkvi boli encyklika Aeterni Patris (1879), ktorá obnovila štúdium tomistickej filozofie, a predovšetkým Rerum novarum (1891), ktorá položila základy modernej katolíckej sociálnej náuky riešením práv robotníkov, súkromného vlastníctva a kritikou socializmu i nespútaného kapitalizmu, čím si vyslúžil prezývky „Sociálny pápež“ a „Pápež robotníkov“. Lev XIII. vydal rekordný počet vyše 80 encyklík, z toho jedenásť o ruženci (získal titul „Ružencový pápež“), podporoval mariánsku úctu, otvoril Vatikánske archívy bádateľom (1881–1883), prejavil ústretovosť voči východným cirkvám a jeho diplomacia zlepšila vzťahy napr. s Nemeckom po Kulturkampfe. Zomrel vo veku 93 rokov, zanechajúc trvalú stopu a pripraviac Cirkev na 20. storočie, hoci proces jeho kanonizácie nebol oficiálne otvorený, údajne aj kvôli súkromným listom interpretovaným ako prejav nedostatočnej pokory týkajúcej sa slávy jeho rodiny.