Štyridsať svätých mučeníkov zo Sebasty, vojaci

Štyridsať svätých mučeníkov zo Sebasty bola skupina statočných rímskych vojakov z elitnej légie Legio XII Fulminata (nazývanej aj „Hromová légia“), ktorí podstúpili mučenícku smrť okolo roku 320 v meste Sebasta v Malej Arménii (dnešné mesto Sivas v Turecku). Stalo sa tak počas vlny prenasledovania kresťanov, ktorú vo východnej časti Rímskej ríše rozpútal cisár Licínius. Títo vojaci, pochádzajúci z rôznych oblastí, no mnohí z Kapadócie, boli známi nielen svojou odvahou v boji, ale aj pevnou kresťanskou vierou. Keď miestny veliteľ Agricola, na príkaz cisára, nariadil všetkým vojakom obetovať pohanským bohom, týchto štyridsať mužov to odmietlo. Boli uväznení, vypočúvaní sudcom Lysiom a vystavení rôznym formám nátlaku, od lichotivých sľubov povýšenia až po hrozby krutého mučenia, aby sa zriekli Krista. Keď však zostali neoblomní, boli najprv surovo zbičovaní a ich telá trhané železnými hákmi. Keď ani to nezlomilo ich odhodlanie, boli odsúdení na mimoriadne krutú smrť: v treskúcej zimnej noci ich nahých vyhnali na zamrznuté jazero neďaleko Sebasty, aby tam pomrzli. Na brehu bol pre výstrahu a zároveň ako pokušenie pripravený teplý kúpeľ pre toho, kto by sa svojej viery zriekol. Vojaci sa navzájom povzbudzovali známym výrokom: „Zima je krutá, ale raj je sladký!“ Počas noci jeden z vojakov nevydržal utrpenie, opustil svojich druhov a zamieril k teplému kúpeľu. Avšak hneď ako sa jeho telo dotklo teplej vody, zomrel, čím stratil pozemský život aj večnú korunu. Ostatní tridsiati deviati pokračovali v modlitbách. Tradícia hovorí, že jeden zo strážcov, menom Aglaius, ktorý ich strážil, v istom okamihu uvidel nad hlavami mučeníkov zostupovať z neba tridsaťdeväť žiarivých korún. Uvedomil si, že ten, kto odpadol, o svoju korunu prišiel. Hlboko zasiahnutý ich vytrvalosťou a týmto videním, Aglaius sám vyznal Krista, vyzliekol si odev a pridal sa k trpiacim vojakom na ľade, čím sa počet mučeníkov opäť doplnil na štyridsať. Následne sa zjavila aj štyridsiata koruna. Na úsvite vojakov, ktorí ešte javili známky života, vytiahli z jazera, polámali im údy a ich telá potom spálili na hranici. Ich popol bol následne vysypaný do rieky, aby si kresťania nemohli uctievať ich ostatky. O tri dni neskôr sa však mučeníci zjavili vo sne miestnemu biskupovi Petrovi a ukázali mu miesto, kde sa ich kosti nachádzajú. Biskup ich s pomocou ďalších kňazov pozbieral a s úctou pochoval. Úcta k Štyridsiatim mučeníkom zo Sebasty sa veľmi rýchlo rozšírila po celom kresťanskom Východe aj Západe. Chválorečenia na nich napísali významní cirkevní otcovia ako svätý Bazil Veľký, svätý Gregor Nysský a svätý Efrém Sýrsky. Ich mená, medzi ktoré patria napríklad Cyrion (alebo Quirio), Kandid, Domnus, Hesychius, Heraklius, Smaragdus, Eunoikus, Valens, Vivianus, Klaudius, Priskus, Teodulus, Eutychius, Ján, Xantias, Helianus, Sisinius, Aetius, Lysimachos, Alexander, Meliton a spomínaný Aglaius, sú zapísané v martyrológiách. Cirkev si ich spoločnú pamiatku pripomína 10. marca. Sú považovaní za patrónov vojakov a všetkých, ktorí trpia pre svoju vieru.