Svätá Aurélia Parížska, opátka

Svätá Aurélia Parížska, známa aj ako Aurea alebo Aura, bola významnou postavou kresťanského života v Paríži v 7. storočí. Pochádzala zo Sýrie a do Paríža prišla ako imigrantka. Okolo roku 632 ju svätý Eligius (Eloi), biskup a zlatník franských kráľov, s podporou kráľa Dagoberta I., vymenoval za prvú opátku novozaloženého ženského kláštora svätého Martiala v Paríži. Tento kláštor čoskoro pritiahol okolo tristo rehoľníčok, ktoré žili podľa kolumbánskej reguly. Svätá Aurélia viedla túto komunitu s múdrosťou a zbožnosťou tridsaťtri rokov. Jej život a pôsobenie sa odohrávali v čase vlády merovejských kráľov Dagoberta I. a Chlodovika II. V roku 666 postihla Paríž morová epidémia, ktorej podľahla aj svätá Aurélia spolu so stopäťdesiatimi (niektoré zdroje uvádzajú až stopäťdesiatšiestimi) sestrami zo svojho kláštora. Keďže jej kláštor sa nachádzal v meste, nemohla tam byť pochovaná, a tak jej telesné pozostatky uložili najprv v kostole svätého Pavla. Neskôr ich preniesli a uložili v bohatej schránke v jej kláštore, resp. v kostole sv. Eligia v Paríži, kde sa nachádza aj nástenná maľba zobrazujúca Auréliu prijímajúcu závoj od svätého Eligia. Svätá Aurélia bola uctievaná pre svoju svätosť života a pripisovali sa jej viaceré zázraky, ako napríklad vzkriesenie mŕtvej ženy, aby mohla uvoľniť kľúč, ktorý zvierala v ruke, zázračné objavenie sa upečených chlebov v prázdnej peci a uzdravenie slepej ženy dotykom jej oddelenej ruky dlho po jej smrti. Jej život opísali svätý Ouen a Jonáš z Bobbia. Jej kult sa rozšíril najmä v Paríži.