Svätý Akvilín bol kresťanský laik, ktorý podstúpil mučenícku smrť okolo roku 484 v Severnej Afrike. Jeho meno sa v historických martyrológiách takmer vždy uvádza spolu so skupinou jeho spoločníkov v mučeníctve: Geminom, Eugenom, Marciánom, Kvintom, Teodotom a Tryfonom. Títo muži sú spoločne uctievaní ako obete krutého prenasledovania katolíkov, ktoré rozpútal ariánsky kráľ Vandalov Hunerich.
V 5. storočí (od roku 429) ovládli rozsiahle územia rímskej Severnej Afriky germánski Vandali. Na rozdiel od väčšiny miestneho rímskeho obyvateľstva, ktoré vyznávalo katolícku (nicejskú) vieru v plné božstvo Ježiša Krista, Vandali boli prívržencami arianizmu – náuky, ktorá Kristovo božstvo popierala alebo podriaďovala Otcovi. Po období istej koexistencie začal vandalský kráľ Hunerich (ktorý vládol v rokoch 477–484) systematické a mimoriadne brutálne prenasledovanie katolíkov. Jeho cieľom bolo násilím presadiť arianizmus ako jedinú povolenú formu kresťanstva v jeho kráľovstve. Katolícki biskupi, kňazi, rehoľníci a laici boli nútení voliť medzi prijatím ariánskej viery a vyhnanstvom, konfiškáciou majetku, mučením alebo smrťou. Tisíce veriacich v tomto období trpeli pre svoju vernosť nicejskej viere.
Svätý Akvilín a jeho menovaní spoločníci patrili medzi tieto obete. Boli to pravdepodobne bežní občania – laici (hoci meno Eugenius sa vyskytovalo aj medzi biskupmi tej doby, v tomto prípade sa zvyčajne považuje za laika v skupine), ktorí sa pevne držali katolíckej viery a odmietli sa podvoliť Hunerichovmu nátlaku prijať arianizmus. Za túto vernosť boli odsúdení a okolo roku 484 popravení. Presné okolnosti ich mučenia a smrti nie sú detailne známe, ale ich obeta bola jasným svedectvom odvahy a vytrvalosti vo viere tvárou v tvár krutému prenasledovaniu a štátom presadzovanej heréze.
Mená Akvilína a jeho spoločníkov sú zaznamenané už v najstarších západných martyrológiách, ako napríklad v Martyrologium Hieronymianum (vznikajúcom od 5. do 7. storočia), čo potvrdzuje starobylosť ich úcty. Hoci konkrétne detaily ich života upadli do zabudnutia, Cirkev si ich pripomína ako žiarivé príklady vernosti Kristovi a Jeho Cirkvi až do krajnosti. Ich spoločná spomienka sa v Rímskokatolíckej cirkvi slávi 4. januára.