Svätý Gregor VII., vlastným menom Hildebrand zo Sovany, bol 157. rímskym pápežom v rokoch 1073 až 1085 a jednou z najvýznamnejších postáv stredovekej Cirkvi. Narodil sa okolo roku 1015/1028 v Sovane (Toskánsko) v skromných pomeroch. V mladosti prišiel do Ríma, kde získal vzdelanie, pravdepodobne v kláštore Santa Maria na Aventíne, a stal sa benediktínskym mníchom (možno neskôr v Cluny).
Už desaťročia pred svojím zvolením bol Hildebrand kľúčovou postavou pápežskej kúrie a hybnou silou reformného hnutia v Cirkvi. Slúžil ako blízky poradca a spolupracovník viacerých pápežov od Leva IX. Bol kaplánom Gregora VI., správcom kláštora sv. Pavla za hradbami a od roku 1059 ako arcidiakon rímskej cirkvi mal významný vplyv na cirkevnú politiku, vrátane dôležitého dekrétu o pápežskej voľbe z roku 1059, ktorý ju zveril do rúk kardinálov.
Po smrti pápeža Alexandra II. bol 22. apríla 1073 aklamáciou ľudu a kléru zvolený za pápeža a prijal meno Gregor VII. Jeho pontifikát je neodmysliteľne spojený s tzv. Gregoriánskou reformou, ktorej cieľom bola morálna obnova kléru a upevnenie nezávislosti Cirkvi od svetskej moci. Gregor energicky bojoval proti trom hlavným neduhom doby: simónii (kupovaniu cirkevných úradov), nedodržiavaniu celibátu kňazov (nikolaitizmu) a laickej investitúre (udeľovaniu cirkevných úradov a symbolov duchovnej moci svetskými panovníkmi).
Práve boj proti laickej investitúre viedol k jeho najväčšiemu konfliktu – sporu s cisárom Svätej rímskej ríše Henrichom IV. Gregor VII. zastával názor o nadradenosti duchovnej moci nad svetskou, čo formuloval aj v slávnom dokumente „Dictatus papae“ (asi 1075), ktorý obsahuje 27 téz o absolútnej moci pápeža, vrátane práva zosadzovať cisárov. Keď Henrich IV. neuposlúchol pápežov zákaz laickej investitúry a dosadil vlastných biskupov, Gregor ho v roku 1076 exkomunikoval a zbavil jeho poddaných prísahy vernosti. Henrich IV., čeliaci vzbure nemeckých kniežat, bol nútený vykonať kajúcu púť do Canossy (január 1077), kde bosý v snehu tri dni prosil pápeža o odpustenie. Gregor mu udelil absolúciu, čím však politicky oslabil svojich spojencov v Nemecku.
Konflikt sa čoskoro obnovil. V roku 1080 Gregor opäť exkomunikoval a zosadil Henricha IV., ktorý však reagoval zvolením protipápeža Klementa III. a vojenským ťažením na Rím. V roku 1084 Henrich dobyl Rím a nechal sa Klementom III. korunovať za cisára. Gregor VII., obliehaný v Anjelskom hrade, bol vyslobodený svojimi spojencami, Normanmi pod vedením Róberta Guiscarda. Normanské vojská však Rím vyplienili, čo obrátilo hnev obyvateľov proti Gregorovi. Musel opustiť mesto a uchýlil sa do exilu v Salerne pod ochranou Normanov.
Zomrel v Salerne 25. mája 1085 so slovami: „Miloval som spravodlivosť a nenávidel neprávosť, preto zomieram vo vyhnanstve.“ Hoci zomrel v exile a zdanlivo porazený, jeho nekompromisný boj za slobodu Cirkvi položil základy pre neskoršie posilnenie pápežskej autority a víťazstvo Cirkvi v spore o investitúru (Wormský konkordát, 1122).
Počas svojho pontifikátu tiež kanonizoval svätého Štefana I., prvého uhorského kráľa (1083). Za blahoslaveného bol vyhlásený v roku 1584 a za svätého v roku 1728. Jeho sviatok sa slávi 25. mája.
