Svätý Lev IX., pápež

Svätý Lev IX., vlastným menom Bruno, gróf z Egisheimu a Dagsburgu, bol pápežom od 12. februára 1049 do 19. apríla 1054. Narodil sa 21. júna 1002 v Eguisheime v Alsasku (vtedy súčasť Svätej ríše rímskej) v poprednej šľachtickej rodine, bol príbuzným cisára Konráda II. a neskôr aj Henricha III. Vzdelanie získal v Toule, kde sa neskôr stal kanonikom a v roku 1026, len ako 24-ročný, biskupom. Ako biskup touelský si získal povesť energického reformátora, bojoval proti neporiadkom v kláštoroch a diecéze a presadzoval cirkevnú disciplínu. Po smrti pápeža Damaza II. ho na synode vo Wormse v decembri 1048 cisár Henrich III. navrhol za pápeža. Bruno súhlasil pod podmienkou, že jeho voľbu potvrdí rímsky klérus a ľud. Do Ríma putoval ako pútnik, v sprievode reformného mnícha Hildebranda (neskoršieho pápeža Gregora VII.), a po kánonickej voľbe bol 12. februára 1049 slávnostne intronizovaný ako Lev IX. Jeho pontifikát bol jedným z najvýznamnejších v 11. storočí a kľúčovým pre začiatok Gregoriánskej reformy. Lev IX. neúnavne bojoval proti dvom hlavným neduhom vtedajšej Cirkvi: simónii (kupovaniu a predávaniu cirkevných úradov) a klerikálnemu manželstvu či konkubinátu (tzv. nikolaizmu). Na rozdiel od svojich predchodcov nezostal len v Ríme, ale cestoval po celej Itálii, Francúzsku a Nemecku, kde predsedal mnohým reformným synodám (napr. v Ríme, Pavii, Remeši, Mainzi). Tieto synody vydávali dekréty proti simónii a nemravnosti kléru a posilňovali pápežskú autoritu. Lev IX. sa obklopil schopnými reformnými spolupracovníkmi, ktorých povolal do Ríma a vymenoval za kardinálov. Medzi nimi boli Hildebrand, Humbert de Silva Candida či Peter Damiani. Tým premenil Kolégium kardinálov na medzinárodný orgán, ktorý sa stal motorom cirkevnej reformy. Významnou, aj keď tragickou udalosťou jeho pontifikátu, bol definitívny rozkol medzi západnou (rímskou) a východnou (konštantínopolskou) Cirkvou, známy ako Veľká schizma v roku 1054. Napätie medzi Rímom a Konštantínopolom narastalo dlhodobo kvôli rozdielom v liturgii (napr. používanie nekvaseného chleba na Západe), disciplíne (kňazský celibát na Západe) a teológii (spor o *Filioque*), ale predovšetkým kvôli súpereniu o cirkevnú jurisdikciu a primát. Konflikt vyvrcholil za patriarchu Michala Kerularia, ktorý vystupoval proti latinským zvykom. Lev IX. poslal v roku 1054 do Konštantínopolu legátov na čele s kardinálom Humbertom, aby situáciu riešili. Rokovania však zlyhali a vyústili do vzájomnej exkomunikácie. Kardinál Humbert (už po smrti Leva IX. v apríli 1054) položil 16. júla 1054 na hlavný oltár chrámu Hagia Sofia bulu exkomunikujúcu patriarchu Kerularia a jeho stúpencov. Kerularios následne exkomunikoval pápežských legátov. Tieto udalosti sa považujú za formálny začiatok schizmy. Posledné roky pontifikátu Leva IX. boli poznačené aj vojenským konfliktom s Normanmi, ktorí ohrozovali pápežské územia v južnej Itálii. Pápež osobne viedol proti nim vojenskú výpravu, ale v bitke pri Civitate v júni 1053 bol porazený a zajatý. Normanmi bol držaný v Benevente asi deväť mesiacov. Hoci s ním zaobchádzali s úctou, zajatie a vojenský neúspech podlomili jeho zdravie. Zomrel krátko po svojom prepustení, 19. apríla 1054 v Ríme. Bol pochovaný v Bazilike svätého Petra. Už počas života a po smrti mu boli pripisované zázraky, najmä uzdravenia. Jeho sviatok sa slávi 19. apríla.