Svätý Mikuláš I. Veľký, pápež

Svätý Mikuláš I., prezývaný Veľký, bol pápežom od 24. apríla 858 do 13. novembra 867 a patrí k najvýznamnejším postavám na Petrovom stolci v ranom stredoveku. Narodil sa okolo roku 800 v Ríme v urodzenej rodine (otec Teodor) a získal vynikajúce vzdelanie. Vyznačoval sa zbožnosťou, schopnosťami a výrečnosťou. Do cirkevnej služby vstúpil už v mladosti, pôsobil ako subdiakon za pápeža Sergia II. a diakon za Leva IV. Bol blízkym poradcom svojho predchodcu Benedikta III. Za pápeža bol zvolený 24. apríla 858 za prítomnosti cisára Ľudovíta II. Mikuláš I. je známy predovšetkým svojím energickým presadzovaním pápežskej autority a primátu rímskeho biskupa nad celou Cirkvou, a to tak v duchovných, ako aj v morálnych otázkach týkajúcich sa svetských panovníkov. Bol presvedčený, že pápež ako zástupca Krista na zemi má najvyššiu moc a zodpovednosť za dodržiavanie Božieho zákona a cirkevnej disciplíny. Túto svoju koncepciu pápežskej moci dôrazne uplatňoval v niekoľkých kľúčových sporoch. Významný bol jeho zásah do manželskej záležitosti lotrinského kráľa Lotara II., ktorý chcel zapudiť svoju manželku Theutbergu a oženiť sa s milenkou Waldradou. Mikuláš I. odmietol uznať rozvod povolený miestnymi synodami (v Aachene 862 a v Metách 863), exkomunikoval arcibiskupov (Günthera Kolínskeho a Theutgauda Trevírskeho), ktorí rozvod podporili, a prinútil Lotara II. (aspoň dočasne) prijať Theutbergu späť. Tým obhájil posvätnosť manželstva a autoritu pápeža zasahovať do morálnych pokleskov panovníkov. Podobne rázne zasiahol proti mocnému remešskému arcibiskupovi Hinkmarovi, ktorý neprávom zosadil svojho podriadeného biskupa Rothada zo Soissons. Keď sa Rothad odvolal do Ríma, Mikuláš I. prípad preskúmal a napriek Hinkmarovmu odporu nariadil Rothadovo navrátenie do úradu (865), čím potvrdil právo biskupov odvolať sa k pápežovi proti rozhodnutiam metropolitov. Veľmi vážny bol jeho konflikt s Konštantínopolom, známy ako Fotiova schizma. Mikuláš I. odmietol uznať Fótia (pôvodne laika) za patriarchu, ktorý bol na tento post dosadený byzantským cisárom Michalom III. po zosadení legitímneho patriarchu Ignáca (858). Keďže Fótios a cisár neustúpili a dokonca na synode v roku 861 prinútili pápežských legátov uznať Fótia, Mikuláš na synode v Ríme (863) Fótia exkomunikoval a potvrdil Ignáca v úrade. Fótios odpovedal zvolaním synody v Konštantínopole (867), ktorá „exkomunikovala“ pápeža Mikuláša a odsúdila západné cirkevné praxe (napr. Filioque). Hoci k definitívnemu rozkolu došlo až neskôr, tento spor výrazne prehĺbil napätie medzi Rímom a Konštantínopolom. Mikuláš I. sa tiež aktívne angažoval v misijnej činnosti. Podporoval misie svätého Ansgara v Škandinávii a medzi Slovanmi. Významné boli jeho kontakty s bulharským cárom Borisom I., ktorý po svojom krste váhal medzi Rímom a Konštantínopolom. Mikuláš poslal do Bulharska misiu (vedenú biskupom Formozom, neskorším pápežom) a Borisovi adresoval rozsiahlu odpoveď na jeho otázky týkajúce sa kresťanského života a cirkevnej organizácie (Responsa Nicolai ad consulta Bulgarorum, 866). Hoci Bulharsko napokon zostalo v byzantskej sfére vplyvu, Mikulášov zásah ukázal snahu Ríma uplatniť svoj vplyv aj vo východnej Európe. Jeho pontifikát spadá do obdobia misie svätých Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, a hoci s nimi priamo nekomunikoval (do Ríma prišli až po jeho smrti), jeho dôrazná politika voči Byzancii a Bulharsku tvorila dôležitý kontext aj pre túto misiu. Mikuláš I. zomrel 13. novembra 867. Pre jeho silné vodcovstvo, obranu spravodlivosti a významný vplyv na posilnenie autority pápežstva býva označovaný prívlastkom „Veľký“. Je uctievaný ako svätý a jeho sviatok sa slávi 13. novembra.