Svätý Paschal I. (vlastným menom Pascale Massimi) bol pápežom v rokoch 817 až 824. Narodil sa v Ríme v aristokratickej rodine ako syn Bonosa a Teodory. V mladosti vstúpil do služieb Cirkvi, vzdelával sa v Lateránskom paláci a neskôr ho pápež Lev III. vymenoval za opáta Kláštora svätého Štefana pri Bazilike svätého Petra, ktorý sa staral o pútnikov prichádzajúcich do Ríma.
Za pápeža bol zvolený 25. januára 817, len deň po náhlej smrti svojho predchodcu Štefana IV. Rýchla voľba mala pravdepodobne zabrániť zasahovaniu franského cisára Ľudovíta Pobožného. Paschal okamžite informoval cisára o svojom zvolení a Ľudovít ho akceptoval. V tom istom roku cisár potvrdil pápežské práva a nezávislosť Pápežského štátu v dokumente známom ako Pactum Ludovicianum a zaručil slobodnú voľbu pápežov v budúcnosti. Vzťahy s Franskou ríšou boli spočiatku dobré; Paschal na Veľkú noc roku 823 v Ríme korunoval Ľudovítovho syna Lotara I. za spolucisára.
Paschal I. bol horlivým podporovateľom úcty k svätým obrazom (ikonodúlia) počas druhého obrazoboreckého obdobia v Byzantskej ríši. Poskytol útočisko gréckym mníchom, ktorí utiekli pred prenasledovaním cisára Leva V. Arménskeho, a písomne povzbudzoval odporcov ikonoklazmu, ako napríklad svätého Teodora Studitu. Je známy aj svojou rozsiahlou stavebnou a umeleckou činnosťou v Ríme. Dal kompletne prestavať a nádhernými mozaikami vyzdobiť tri významné baziliky: Santa Prassede, Santa Cecilia in Trastevere a Santa Maria in Domnica. V apside kostola Santa Prassede sa nachádza aj jeho mozaikový portrét so štvorcovou svätožiarou, ktorá značí, že bol zobrazený ešte za svojho života. Do týchto kostolov dal preniesť ostatky mnohých mučeníkov z chátrajúcich rímskych katakomb, čím prejavil hlbokú úctu k prvým kresťanským svedkom viery. Pripisuje sa mu najmä objavenie a prenesenie ostatkov svätej Cecílie.
Záver Paschalovho pontifikátu však poznačila vážna kontroverzia. Dvaja vysokopostavení pápežskí úradníci, primicerius Teodor a nomenclator Lev, ktorí boli vodcami profranskej strany v Ríme, boli oslepení a zavraždení členmi pápežovej domácnosti. Paschal bol obvinený, že tento čin nariadil. Hoci pod prísahou pred cisárskymi vyšetrovateľmi poprel akúkoľvek priamu účasť na vraždách, odmietol vydať páchateľov s odôvodnením, že išlo o spravodlivý trest pre zradcov. Tento incident vážne poškodil jeho povesť u rímskej šľachty a Frankov. Keď 11. februára 824 zomrel, rímsky ľud mu pre podozrenie zo spoluúčasti na vraždách odmietol pohreb v Bazilike svätého Petra. Pochovaný bol v Bazilike Santa Prassede, ktorú sám obnovil.
Hoci zomrel za dramatických okolností a čelil veľkému odporu, nebol mučeníkom v pravom zmysle slova. Cirkev ho však uctieva ako svätca. Jeho sviatok sa v Rímskom martyrológiu slávi 11. februára (predtým 14. mája).
