Svätý Pavol VI., vlastným menom Giovanni Battista Montini, bol hlavou Katolíckej cirkvi od 21. júna 1963 do svojej smrti 6. augusta 1978. Narodil sa 26. septembra 1897 v Concesio pri Brescii v Taliansku v rodine právnika a politika Giorgia Montiniho. Po kňazskej vysviacke v roku 1920 študoval v Ríme a od roku 1922 pôsobil dlhé roky v Štátnom sekretariáte Svätej stolice, kde úzko spolupracoval s pápežmi Piom XI. a Piom XII. Stal sa jedným z kľúčových diplomatov a administrátorov Vatikánu. V roku 1954 ho Pius XII. vymenoval za arcibiskupa Milána, kde preukázal svoje pastoračné schopnosti a sociálne cítenie. Pápež Ján XXIII. ho v roku 1958 vymenoval za kardinála a Montini zohral významnú úlohu už počas prvého zasadnutia Druhého vatikánskeho koncilu. Po smrti Jána XXIII. bol 21. júna 1963 zvolený za pápeža a prijal meno Pavol VI. Jeho hlavnou úlohou bolo pokračovať v Druhom vatikánskom koncile, ktorý úspešne doviedol do konca v decembri 1965. Následne sa venoval implementácii koncilových reforiem, ktoré priniesli zásadné zmeny do života Cirkvi, vrátane liturgickej reformy (zavedenie nového omšového poriadku – Novus Ordo Missae), dôrazu na ekumenizmus, medzináboženský dialóg a aktívnejšiu úlohu laikov. Pavol VI. bol prvým „cestujúcim pápežom“ modernej doby. Ako prvý pápež použil lietadlo a navštívil šesť kontinentov. Jeho historická púť do Svätej zeme v roku 1964, kde sa stretol s konštantínopolským patriarchom Atenagorom I., bola prelomovým momentom v ekumenických vzťahoch (v roku 1965 spoločne zrušili vzájomné exkomunikácie z roku 1054). Navštívil tiež Indiu (1964), OSN v New Yorku (1965), Fatimu (1967), Kolumbiu (1968), Ugandu (1969) a Áziu s Oceániou (1970), kde v Manile prežil pokus o atentát. Napísal viacero významných encyklík. V *Ecclesiam Suam* (1964) načrtol víziu Cirkvi v dialógu s moderným svetom. V *Populorum Progressio* (1967) sa venoval otázkam rozvoja národov, sociálnej spravodlivosti a nerovnosti medzi bohatým Severom a chudobným Juhom. V *Sacerdotalis Caelibatus* (1967) potvrdil tradíciu kňazského celibátu v Latinskej cirkvi. Najväčšiu pozornosť a kontroverziu vyvolala encyklika *Humanae Vitae* (1968), v ktorej potvrdil tradičné učenie Cirkvi o neoddeliteľnosti spojivého a plodivého aspektu manželského aktu a odmietol umelé metódy antikoncepcie. Toto rozhodnutie, urobené napriek tlaku časti teológov a verejnosti, sa stalo jedným z najbolestnejších, no zároveň najcharakteristickejších momentov jeho pontifikátu, svedčiacim o jeho vernosti učeniu Cirkvi aj za cenu nepopularity. Jeho pontifikát spadal do pohnutého obdobia po koncile, poznačeného vnútornými diskusiami v Cirkvi, sekularizáciou, sociálnymi nepokojmi a napätím studenej vojny. Zomrel na sviatok Premenenia Pána, 6. augusta 1978, v pápežskej rezidencii v Castel Gandolfo. Pápež František ho 19. októbra 2014 vyhlásil za blahoslaveného a 14. októbra 2018 za svätého. Jeho liturgický sviatok bol stanovený na 29. mája (výročie jeho kňazskej vysviacky), no od roku 2019 bol presunutý na 26. septembra (jeho narodeniny).
Modlitba k svätému Pavlovi VI.
Svätý pápež Pavol VI., verný kormidelník Cirkvi v čase zmien, vyprosuj nám múdrosť Ducha Svätého, aby sme dokázali ohlasovať nemeniteľnú pravdu evanjelia jazykom dnešného sveta. Pomáhaj nám brániť dôstojnosť ľudského života, pracovať pre spravodlivosť a rozvoj národov a s odvahou kráčať cestou viery. Amen.
Pontifikát svätého Pavla VI. mal významný dopad aj na Cirkev na Slovensku, najmä v kontexte implementácie reforiem Druhého vatikánskeho koncilu. Z hľadiska cirkevnej správy urobil kľúčový krok pre normalizáciu pomerov Cirkvi v Československu, ktorá bola desaťročia pod tlakom komunistického režimu. Apoštolskou konštitúciou *Qui divino* z 30. decembra 1977 zriadil samostatnú slovenskú cirkevnú provinciu oddelenú od maďarskej Ostrihomskej provincie. Povýšil Trnavskú apoštolskú administratúru na arcibiskupstvo a metropolitné sídlo pre celé Slovensko, pričom jej podriadil všetky ostatné slovenské diecézy (Nitra, Banská Bystrica, Spiš, Rožňava, Košice). Toto rozhodnutie, hoci prijaté v zložitých podmienkach a s kompromismi vynútenými režimom (napr. neobsadenie niektorých biskupských stolcov), bolo zásadným krokom k emancipácii Cirkvi na Slovensku. Pavol VI. tiež v roku 1969 vymenoval Jána Chryzostoma Korca za kardinála *in pectore* (t.j. tajne, menovanie bolo zverejnené až Jánom Pavlom II. v roku 1991), čím ocenil jeho vernosť Cirkvi počas prenasledovania.