Svätý Zosimus bol pápežom katolíckej cirkvi od 18. marca 417 do 26. decembra 418. Jeho pontifikát trval necelé dva roky a bol poznačený viacerými významnými udalosťami a kontroverziami, najmä v oblasti teológie a cirkevnej jurisdikcie.
O jeho pôvode sa vie málo. Liber Pontificalis uvádza, že bol Grék a jeho otec sa volal Abramius. Meno otca viedlo k špekuláciám o židovskom pôvode rodiny, čo však nie je potvrdené. Napriek gréckemu menu sa ako jeho rodisko niekedy uvádza Mesoraca v Kalábrii (južné Taliansko), ktoré bolo súčasťou Magna Graecia. Zdroje tiež popisujú Zosima ako muža s ráznejšou povahou, ktorého rozhodnutia boli niekedy vnímané ako unáhlené.
Najvážnejšou teologickou výzvou Zosimovho pontifikátu bola otázka pelagianizmu. Jeho predchodca, Inocent I., odsúdil učenie Pelágia a jeho žiaka Caelestia, ktorí zľahčovali úlohu Božej milosti pri spáse a zdôrazňovali ľudskú vôľu. Caelestius sa však odvolal do Ríma a osobne pred Zosimom predniesol vyznanie viery, ktoré pápež spočiatku považoval za ortodoxné. Podobne aj Pelágius poslal pápežovi svoje vyznanie. Zosimus, možno v snahe o zmierenie alebo nedostatočne informovaný, prejavil voči nim zhovievavosť a napísal africkým biskupom (ktorí boli, vedení svätým Augustínom, nekompromisnými odporcami pelagianizmu), aby prehodnotili svoje odsúdenie. Tento krok vyvolal v Afrike veľké pobúrenie. Africkí biskupi na synode v Kartágu v roku 418 pelagianizmus dôrazne opätovne odsúdili. K odsúdeniu sa pridal aj cisár Honorius, ktorý vydal edikt proti pelagiánom. Pod tlakom týchto udalostí Zosimus napokon zmenil svoj postoj a v liste známom ako Epistola Tractoria definitívne odsúdil pelagiánske učenie. Požadoval, aby všetci biskupi toto odsúdenie podpísali. Osemnásť talianskych biskupov, na čele s Juliánom z Eclanum, to odmietlo, za čo boli zosadení.
Ďalší významný spor sa týkal cirkevnej jurisdikcie a odvolaní. Kňaz Apiarius z africkej diecézy Sicca Veneria, zosadený svojím biskupom Urbanom pre vážne previnenia, sa odvolal priamo k pápežovi Zosimovi. Zosimus ho prijal a žiadal jeho opätovné dosadenie, pričom sa (mylne) odvolával na kánony Nicejského koncilu, ktoré údajne povoľovali kňazom odvolávať sa do Ríma. Africkí biskupi ostro protestovali proti tomuto zasahovaniu do ich záležitostí a poukázali na to, že Zosimom citované kánony pochádzajú z koncilu v Sardike a nemajú všeobecnú platnosť, ktorú im pápež pripisoval. Tento spor o právo na odvolanie sa do Ríma pokračoval aj za Zosimovych nástupcov.
Zosimus sa tiež aktívne angažoval v usporiadaní cirkevných pomerov v Galii (dnešné Francúzsko). Výrazne podporil biskupa Patrokla z Arles, ktorému udelil rozsiahle metropolitné práva nad viacerými provinciami a ustanovil ho za akéhosi pápežského vikára pre Galiu. Toto rozhodnutie narazilo na odpor iných galských biskupov (napr. v Marseille a Vienne) a spôsobilo dlhodobé napätie v regióne.
Pápež Zosimus zomrel prirodzenou smrťou 26. decembra 418 v Ríme. Nebol mučeníkom. Pochovaný bol v Bazilike svätého Vavrinca za hradbami (San Lorenzo fuori le Mura). Napriek kontroverziám počas jeho krátkeho pontifikátu je uctievaný ako svätý. Jeho sviatok sa slávi v deň jeho smrti, 26. decembra.
