Svätý Jakub z Marchie (1394–1476) bol františkánsky kňaz a kazateľ. Narodil sa v Monteprandone v Taliansku do chudobnej rodiny. Po štúdiách u svätého Bernardína zo Sieny vo Fiesole a práva v Perugii vstúpil do rádu františkánov v Assisi v roku 1416 a bol vysvätený za kňaza v roku 1420. Prijal veľmi pokorný a pokánny životný štýl, často sa postil, popieral si spánok a nosil ošumelý habit.
Jakub sa stal mimoriadne účinným kazateľom a pôsobil nielen vo svojej domovine, ale aj v zahraničí. Kázal pokánie a bojoval proti herézam, najmä proti Fraticellom, Bogomilom v Bosne a Husitom v Uhorsku. Na koncile v Bazileji v roku 1431 navrhol Husitom prijímanie pod obidvoma spôsobmi, čo viedlo k ich zmiereniu s Cirkvou. Zúčastnil sa aj koncilu vo Florencii v roku 1438, kde podporoval zjednotenie s Grékmi.
Jakub bol známy svojou horlivosťou pre spásu duší a prísnym životom. Bol menovaný za pápežského legáta v Uhorsku po smrti svätého Jána Kapistrána v roku 1456. V roku 1460 odmietol ponuku stať sa biskupom Milána, pretože preferoval putovné kázanie. Založil montes pietatis (záložné domy) na pomoc chudobným, aby sa vyhli finančným problémom cez pôžičky s primeranými úrokmi.
Jeho neskoré roky boli zatienené obvinením z neortodoxných názorov na drahocennú krv Kristovu, ktoré viedlo k sporom medzi dominikánmi a františkánmi. V roku 1462 bol v Brescii obvinený z herézy, ale po diskusii v Ríme pápež Pius II nerozhodol v jeho neprospech. Posledné roky života strávil v Neapole, kde zomrel 28. novembra 1476 a bol pochovaný v kostole Santa Maria Nuova.
Jakub z Marchie bol kanonizovaný v roku 1726 a jeho sviatok sa slávi 28. novembra. Je zobrazovaný s kalichom, z ktorého uniká had, čo je symbolom jeho boja proti herézam alebo pokusu o jeho otrávenie. Neapol ho uctieva ako svojho patróna a jeho telesné pozostatky sú dodnes uctievané v kostole Santa Maria Nuova.
